DUGA 3

V júli roku 1976 začala spústa krátkovlnných rádií po celom svete zachytávať signály v rozmedzí 4 - 30 MHz. Signál bol natoľko silný, že ovplyvňoval komerčné lety aj telefónne obvody, kde spôsoboval problémy s komunikáciou. Signál vyzeral ako zhluk pulzov, ozývajúcich sa približne do dvadsiatich za sekundu (zvyčajne to však bolo okolo desať pulzov za sekundu), čo pri prehraní v reproduktore  pripomínalo zvuk ďatľa. Vysielanie bolo ihneď pomenované ako "Russian Woodpecker - ruský ďateľ" , pretože radioamatérom sa veľmi skoro podarilo nájsť zdroj signálu, ktorý ležal vo vtedajšom ZSSR (presnejšie v blízkosti rozmedzí Ukrajiny, Bieloruska a Ruska). Prvé teórie na vysvetlenie existencie vysielania - ak opomenieme nezmyselné teórie o pristátí "ďatľa"  - predpokladali, že ide o úmyselný plán Sovietskeho zväzu rušiť vysielania západných rádií. Čoskoro ale bolo jasné, že "datel"  ovplyvnuje aj vysielanie štátov Varšavskej zmluvy. Bol to však iba vedľajší efekt niečoho iného.Problém bol vyriešený keď sa ozval druhý "ďateľ" z ďalekej východnej Sibíri na pobreží rieky Amur neďaleko Pacifického oceánu. Ak by prvý "ďateľ" bol signál radaru, mohol dosiahnuť až na stred Spojených Štátov. Druhý, sibírsky "ďateľ" mohol zo svojej polohy ľahko pokryť Aljašku a západné pobrežie Spojených Štátov, kam prvý signál nedosiahol. A existoval ďalší dôvod sa domievat, že išlo o radarový signál - frekvencia signálu ležala v strednej časti krátkovlnného pásma. Signály len o tejto frekvencii sú schopné sa odraziť od zemskej ionosféry a dostať sa tak na veľké vzdialenosti bez toho, aby unikli do voľného vesmíru.

Rovnako ako iné elekromagnetická vysielania, aj rádiový signál sa šíri v priamke, pokiaľ nie je prerušený. Kvôli zaobleniu Zeme, po určitej vzdialenosti sú objekty skryté za jej povrchom. Čím vyššie je teda radar umiestnený, tým dlhší je jeho dosah. To je tiež dôvod, prečo sa do nedávnej minulosti stavali tak vysoké vysielača, ako CN Tower alebo vysielač rádia Varšava (Konstantynów). Avšak každý kilometer dosahu radaru vyžaduje ďalší nárast výšky vysielača a pre pokrytie veľkých vzdialeností sa stavba takých vysielačov stáva už nemožná. Riešením je montáž radaru OTH (over-the-horizont, "cezhorizontálny"). Princíp je taký, že vysielaný krátkovlnný signál sa odráža od ionosféry Zeme a približne kopíruje jej zakrivenie, namiesto toho aby sa signál šíril priamočiaro. Každý odraz závisí od odrazivosti ionosféry, alebo na ďalšom odraze od zeme, čo nebýva vždy dokonalé. Každý odraz znamená pre vysielaný signál stratu energie a robí tak spätný signál slabší. Rozlíšenie  každého radaru teda záleží na dĺžke rádiových vĺn, ktoré používa. Iba vlny, ktoré sú relatívne dlhé, sa odrazia od ionosféry a stupeň detailov, ktoré OTH zobrazuje, sa merajú v kilometroch. Nie je to zrovna to najlepšie, ale ak máte urgentnú strategickú potrebu vidieť cez medzikontinentálne vzdialenosti, aby ste videli, či na vás nepriateľ nevyslal skupinu nukleárnych striel ... Potom je predpoklad, že "ruský ďateľ" je pravdepodobne sovietsky OTH radar pre sledovanie Spojených Štátov.

Ako sa stávalo, štáty spoločenstva NATO už skôr sami prišli na pôvod a účel vysielania. V niektorých dokumentoch NATO bol "ďateľ" označovaný ako "Steel Yard". Pod týmto menom ale nebolo ruské zariadenie príliš známe a neskôr zvíťazilo iba označenie "Ruský ďateľ". Spravodajská služba NATO však disponovala ďaleko rozsiahlejšími informáciami o ruskom programe. Ich označenie nebolo náhodné, už skôr zaznamenali v oblasti vysielania postavený ohromný oceľový obdĺžnik plný drôtov, 150 metrov vysoký a takmer kilometer dlhý, ležiaci neďaleko Černobyľskej elektrárne. Bol postavený severo-severozápadným smerom z ktorého mohol prísť Americký nukleárny útok a vyzeral, že bol mohol byť schopný rozpoznať prítomnosť horúcich výtokových plynov rakiet v ionosfére. Efekt teda bol dosť účinný na to, aby sa kompenzovala nízka presnosť radaru na veľké vzdialenosti. Malé mesto, ktoré bolo postavené okolo zariadenia a držané mimo záznam máp, bolo pomenované ako Černobyľ-2 a žilo tu okolo 1000 ludí z vojenského a technického personálu ktorý obsluhovali zariadenie. Zariadenie samo malo označenie Duga-3.
    Sovietsky zväz odmietol priznať prevádzkovanie "Ruského ďatľa", aj keď fungoval mimo frekvencií pre civilné použitie. Po nejakú dobu voľne organizovaná skupina amatérksých radiooperátorov parodovala "ďatľa", aby zľahčili svoju frustráciu z občasného narušovania ich frekvencií. Občas sa im podarilo narušiť cudzí signál interferencií z ich vlastného vysielania a dokonca sa im príležitostne podarilo na chvíľu vyradiť vysielanie úplne z éteru. Nakoniec však "ďatľa" umlčala úplne iná udalosť.

 

    Keď sa v roku 1991 Sovietsky zväz rozpadol, Ukrajina a Rusko začali rokovať o ďalšej správe nad množstvom aktívnych sovietskych vojenských zariadení na Ukrajine. Západný vysielač "ďatel" nebol do rokovaní zahrnutý, a čo bolo predtým podozrením celému zvyšku sveta bolo týmto potvrdené - radarová stanica bola príliš blízko Černobyľskej elektrárni. Keď jej štvrtý reaktor zhorel, vysielač bol ťažko kontaminovaný rádioaktívnym spadom a musel byť opustený. Černobyľ-2 bol evakuovaný a vybavenie stanice bolo prevezené na iný vysielač na Sibíri. Hlavné anténne pole bolo príliš masívne na prevoz, bolo teda ponechané na mieste, kde (dvojito chránené - štátnym tajomstvom a radiáciou) dokonca podnecovalo fámy, že bolo príčinou Černobyľskej havárie.

V súčasnosti je možné mŕtvu zónu v Černobyle navštíviť. Je nutné získať povolenie, potom ale nie je problém sa do zóny dostať. Úroveň radiácie je v porovnaní s normálnymi hodnotami vysoká, však nie je bezprostredne nebezpečná. Stačí sa len príliš nezdržiavať a nevynášet si so sebou žiadne suveníry. Čo zostalo po "Ruskom ďatľovi" - teraz skôr známom svojím ruským menom Duga-3 - je teraz objektom záujmu nadšencov čias Studenej vojny, obdivovateľom sovietskeho mega-inžinierstva a odvážnym radioamatérom. Nakoniec, kde inde by ste našli len tak sa povaľujúcu 150 metrov vysokú anténu ...